Jana a Michal

Jana a Michal majú podobne ladené srdcia, čo sa týka slobody i utečencov. V čase veľkej utečeneckej krízy neostali sedieť doma a vybrali sa pomáhať trpiacim ľuďom utekajúcim pred vojnou. Jana mala vždy veľké vízie o svete. Vyštudovala históriu umenia a uvedomuje si, že dejiny tvoríme a žijeme aj dnes. „Všetko to tu už raz bolo, len sme to nezažili. Pamätám si, ako som raz prišla do stanu, kde spali utečenci natlačení na seba. Netušili, kde sú a čo sa deje. Okolo mňa boli trojposchodové postele. Bolo ich veľmi veľa, všade bolo ticho, v pozadí znela len hudba...mala som pocit, veď nie som v Osvienčime, som na srbských hraniciach,“ spomína si na uvedomenie si toho, čo sa skutočne okolo nej deje. Michal mal za sebou negatívnu skúsenosť, keď ho prepadli. Jeho nenávisť rástla a vždy mal z inakosti strach. Napokon sa vydal zoči – voči nepoznanému, aby pochopil. Stretol malého chlapca, ktorý mu kriedami nakreslil, čo sa v jeho krajine stalo. „Dalo mi to pocit, že som sa necítil zbytočný. Bol som za to rád, lebo som sa tam cítil šťastný. Stretol som ľudí, ktorí boli veľmi pokorní,“ opisuje v silnom príbehu.